Rozumiem, ak stále neviete o čom rozprávam. Do tejto definície sa totižto hodí väčšina problematiky slovenského diania, počnúc zdravotníctvom až po Fica, a preto idem trochu konkretizovať. I keď sa to niekedy nezdá, súčasťou života každého človeka je neodmysliteľne výchova a vzdelanie. Ak si si v tomto momente povedal opäť školy a školstvo, si našťastie alebo aj nanešťastie doma! Deti vedia ledva chodiť a už sa náramne tešia do školy. Keby však vedeli aká búrlivá diskusia je s touto uznávanou inštitúciou spojená, možno by ich nadšenie mierne opadlo. Treba povedať, že základná škola je poväčšine milým obdobím a s odstupom času by sa tam každý z nás raz za čas rád vrátil. Prvé lásky a všetko toto. Proste bezstarostnosť. Základnú školu má takmer každý, keďže existuje povinná školská dochádzka. Inak by to niektorí zabalili oveľa skôr.
Nasleduje pomyselný „druhý stupienok“ vzdelávania – stredná škola. Z detí sú už vekovo veľkí „dospeláci“, ale pritom stále deti. Určite mi dáte za pravdu, že dôkazom sú napríklad staré fotky, na ktorých vyzeráme všetci ako z inej galaxie, no i tak ich prezeráme vždy s úsmevom. U každého je toto dospievanie individuálne, čo však platí pre všetkých je, že stredná prejde veľmi rýchlo a ak sme sa na ňu sťažovali, tak na vysokej povieme, že bola proste najlepšia, taká osobnejšia. Po skončení nasleduje veľké rozhodnutie. Čo ďalej? Do práce? Ale kam? Prax žiadna. Ak nie si vyvolený, peniaze tak nejako narovnako. Remeslo má síce zlaté dno, no ak nie si dostatočne šikovný, spomínané dno bude bohužiaľ jediným zlatým, čo budeš vlastniť. Aby ste si to nevysvetlili zle, netvrdím, že každý má mať doma šperkovnicu plnú zlata a iných drahých kovov, chcem iba poukázať na to, že ani remeslo nemôže robiť každý. Veľa mladých si myslí, že remeslo akoby nebolo dostatočne dobré, i keď s odstupom času sa ukazuje ako stále viac uznávané. Väčšina si aj tak povie, že predsa len tá vysoká škola bude lepšou voľbou. Ale naozaj bude?
Sme na vzdelávaní na tretiu, inak povedané vysoká škola/univerzita. Logicky by úroveň a kvalita mali byť tiež obrazne povedané na „tretiu“ a teda sa zvyšovať, skloňovaná je ale skôr kvalita posunutá na „tretiu“ koľaj. Keď som bola malá, tešila som sa práve na tento, tretí stupeň vzdelávania, veď v amerických filmoch vyzeralo všetko tak idylicky. No teraz, keď je to aktuálne, nepoviem, že je všetko dokonalé, pretože nie je. A ten kto to povie, si pravdu trochu prikrášlil. Mám mierne zmiešané pocity zo škôl samotných a hlavne z častých problémov zamestnať sa po ich skončení. Ružové okuliare sa už nenosia a musím uvažovať triezvo. Niekedy mám pocit, že je to všetko v poriadku a nemenila by som, študentský život a všetky aktivity a možnosti okolo toho. Niekto sa chytí viac, iný menej, to je tiež normálne. Potom pozerám večer televízne noviny a príde na tému škôl. V tom momente by som najradšej chytila ovládač a prepla kamkoľvek inam, pretože počúvať o tom ako je najlepšie byť ITčkárom a programátorom a aké sú humanitné vedy zbytočné je pre mňa veľmi zvláštne. S niečím samozrejme súhlasím, vidím predsa sama aká je situácia, s niečím však nie. Dobrá a uznávaná vysoká škola je predpokladom dobrého zamestnania a teda aj dobrého života. Nie je to však nejaká 100% istota či záruka. Tiež si povedzme úprimne, že nemôže byť každý len študentom technického zamerania. Samozrejme, nejde len o technické smery, ale aj iné vybrané ako medicína a pod. Takéto školy môžu byť veľmi nápomocné, no dôležitých je ešte veľa ďalších skutočností, čo sa týka následnej kvality života. Podstatný je človek samotný a jeho osobnosť. Raz som pri sledovaní vedomostnej relácie obdivovala vedomosti jedného mladého lekára. Jeho spektrum vedomostí bolo naozaj široké, no za jeho pôsobenie asi v 12 častiach sa ani raz neusmial, neprejavil žiadnu emóciu, bol proste chladný ako kameň a vtedy som si pomyslela, že nech môže byť akýkoľvek odborník a vzdelaný, tituly pred menom i za ním, čo by mi taký človek dal? Nebol osobnosťou, ale takým typom človeka, ktorý sa bude k ľudom správať ako z učebnice a pri zavítaní k nemu by sa videli radšej v r..., povedzme v pekle. Potom čítate noviny a vidíte tam iba ako ten lekár, politik a neviem aký iný verejnosťou uznávaný človek zobral taký úplatok (po najnovšom dar), a potom si poviete, takýto človek mal síce školu kvalitnú, no sám sa nestal „kvalitným“ človekom. Škola nie je ničím, ak sa Vám to pomieša natoľko, že zabudnete kvôli čomu ste tú „kvalitnú“ školu absolvovali. Myslím si, že človek musí proste „makať“, nezabúdať na pokoru a byť v správnom čase na správnom mieste. Niekto sa musí nadrieť viac, niekomu stačia známosti, no dôležité je chcieť niečo dosiahnuť a ísť si za tým.
Kvalita je témou, o ktorej môžeme diskutovať do nekonečna, no aj tak sme príliš malí páni, aby došlo k nejakej zmene. Problémom škôl je veľakrát ich kvalita, ale aj mentalita študentov, ktorí si myslia, že po 5 ročnom nič nerobení z nich budú prezidenti. Keď už sme pri tom, sám pán prezident Kiska vyhlásil, že školy produkujú skladníkov v Írsku a tým to skončilo. Asi zabudol, že každá krava bola teľaťom a on sám po škole pracoval v zahraničí na stavbách a v obchode so sendvičmi, aj napriek absolvovaniu jednej z tých kvalitnejších škôl. Teraz keď je z neho hlava štátu však robí jedno vyhlásenie za druhým, sťažuje sa ostošesť, no riešenie nejako neprichádza... Je jasné, že kedysi to bolo inak. Ľudia bojovali za svoje štúdium, dnes školy bojujú o študentov. Myslím si, že školy nie sú až tak nekvalitné, len prijímajú na úkor kvality a s vidinou zisku až príliš veľa študentov. Chyba nastáva už v momente prijímacieho konania. To by malo slúžiť na selektovanie „zrna od pliev“, ale hranice sú mnohokrát posunuté tak nízko, že za chvíľu nebude snáď podmienkou pri prijímaní na vysokú, ani skončenie strednej školy. Školský systém nie je vôbec šťastný, školy vznikajú bez ohľadu na to, či sú potrebné pre prax. Neprimerané množstvo teórie a ta spomínaná prax takmer žiadna. Kúsok pravdy je skrytý aj v nasledujúcom výroku, ktorý som nedávno čítala: „Deti trávia roky v zastaralom vzdelávacom systéme, študujú predmety, ktoré nebudú nikdy potrebovať a pripravujú sa na svet, ktorý už neexistuje.“ Myslím si, že ak už teraz majú mladí problém zamestnať sa, netreba zakladať ďalšie nové súkromné, ale aj štátne vysoké školy a univerzity, či nové odbory, po ktorých nie je dopyt. Mojím názorom je, že na Slovensku sú už dostatočne, ak nie nadmerne pokryté všetky odbory, a ak sa menej uznávané školy oháňajú nízkym percentom nezamestnaných absolventov, ide o trochu zavádzajúce informácie. V máloktorej štatistike sa totižto hovorí o zamestnanosti vo vyštudovanom odbore. Takéto štatistiky nie sú príliš smerodajné a treba ich brať s veľkou rezervou. Ak niekto povie, že "kedysi bola iná doba" je len veľké klišé, musím s tým NEsúhlasiť. Človek s titulom v minulosti bol váženým človekom, dnes môže byť titul nápomocný no nič nezaručuje. Venovať päť rokov života niečomu, čo vlastne nemusí nič zaručiť, je trochu zvláštne. A tak sme asi všetci hazardéri. Ostáva nám teda nie dúfať, ale pracovať na sebe samých a vlastným pričinením dokázať, že sme hazardovali dobre. Rovnica vysoká škola = vysoká úroveň by mala byť samozrejmosťou. V súčasnosti je ale viac samozrejmé skloňovanie tejto témy v spojitosti s pochybovaním. Vždy sa ale nájdu tí, ktorých škola napĺňa a to bez ohľadu na to, či je kvalitná alebo sa podľa tvorcov štatistík drží na chvoste rebríčka. Na túto tému by sa dalo písať veľa, no ak má niekto svoj názor, nepresvedčí ho nič a ten môj už poznáte. Veľkou pravdou ale ostáva, že škola ti nedá nič, ak si ty sám nechceš nič vziať a nerobíš aj niečo navyše!
